Môj druhý týždeň v Nome ubehol ako voda. Možno aj preto, že keď má človek veľa práce, jednoducho čas nevníma. Pracoval som na ďalšej sekcii, takže som mal opäť možnosť nahliadnuť do iných kútov Nomy. Mojou hlavnou pracovnou náplňou popri otrhávaní rôznych lesných byliniek, kvetov a tráv, bolo vyprážanie zemiakových špirál, ktoré sú súčasťou jedného z jedál. (Celý proces je zaujímavý v tom, že hosť si pripravuje jedlo sám. Čašník prinesie na stôl tanier vyložený slamou, na ktorom je položená silno rozpálená panvica. Hosť dostane ďalší tanier, na ktorom je jedno celé vajíčko, tymiánové maslo, niekoľko druhov byliniek, koreniny a moja zemiaková špirála. Hosť dostane časovač a čašník mu vysvetlí, ako má postupovať. Taká zábavka J)
Takže mojou hlavnou náplňou bolo postarať sa o to, aby som mal na každý deň nachystaných presne 100 kusov precízne vypražených špirál, ktoré mohli ísť na stôl. Pokiaľ si myslíte, že vyprážať takéto špirály je celkom jednoduchá vec, tak mi dovoľte, aby som vás vyviedol z omylu. Každá jedna špirála musela byť dostatočne dlhá, čo bolo dosť ťažké dosiahnuť, pretože zemiaky majú tendenciu lámať sa už pri strúhaní. Pri každej špirále som musel dbať na to, aby nebola príliš vypražená (aby si zachovala svoju prirodzenú farbu jemných tónov do zlatova) a zároveň, aby bola dostatočne chrumkavá, čo vôbec nebolo ľahké. Celý trik spočíva v tom, že teplota oleja sa musí udržiavať medzi 140-150 °C. Pokiaľ je olej čo len o trošku horúcejší, špirála sa prepraží, ak čo len o pár stupňov chladnejší, špirála nie je dostatočne chrumkavá. Počas vyprážania bolo potrebné neustále špirály otáčať, rozťahovať, ponárať, jednoducho sa im venovať na 100%.
Ďalší moment, ktorý mi moju každodennú misiu ešte viac komplikoval, bol ten, že na vyprážanie som mohol používať hrniec, ktorý musel byť dostatočne veľký. Taký bol v našej kuchyni len jeden! A 40 kuchárov, z ktorých väčšina mala o tento hrniec záujem. Niektoré dni boli také, že ráno som nabehol do kuchyne, hodinu mi trvalo, kým som sa k môjmu hrncu dopracoval a potom to bola ďalšia hodina, kedy som musel čakať na to, aby sa mi uvoľnilo miesto pri sporáku. Bola to naozaj misia, ale každý deň som ju úspešne zvládol, čo mi v kruhu kolegov prinieslo prezývku “Potato man“ J.
V ďalšom blogu vám napíšem o mojom poslednom (a najzaujímavejšom) týždni v Nome.
Michal Konrád
