Je 21:30, piatok večer, FOU ZOO. Stetávam pri toaletách kamoša Peťa.
Pýtam sa ako sa má, ako sa darí. Povie mi jednu strohú vetu. „Už dlho som sa nemal tak dobre“.
Ďalej pokračuje a ja počúvam, že jeho život je o tom, že ráno vstáva o šiestej, potom jedna dcéra do jaslí, druhá do škôlky, práca, po práci domov dcéry, manželka. V noci dcéra prichádza o pol tretej nad ránom spať do rodičovskej postele. Hovoril to so šťastím. Ale bolo z neho cítiť ako si cení moment, že si užíva u nás vo FOU ZOO romantickú večeru s manželkou a pár priateľmi. Vravel ako si cení moment, že je s manželkou sám. V tom sa mi znova potvrdilo, ako je dôležité nesústrediť sa na reštauráciu ako takú.
Aby ste ma lepšie pochopili, tak to budem musieť trošku vysvetliť. Ak sa vo svojom živote budem snažiť prejsť čo najrýchlejšie za svojím cieľom, určite nezbadám to množstvo krásnych momentov, ktoré ma v živote môžu stretnúť. Niekto môže prechádzať životom po krásnych kopcoch a údoliach plných riek a krásnych stromov a niekto môže letieť po diaľnici. Ten čo pôjde diaľnicou tam bude určite skôr, ale mám silnú obavu o kráse, ktorá ho môže na ceste stretnúť.
Sú reštaurácie, ktoré začnú o sebe šíriť, že ich cieľ je jasný. Michelin hviezda, možno dve. Tu podľa mňa platí, že ak sa upriamim len na cieľ, tá cesta môže byť plytká, kŕčovitá, falošná? Ako sa vôbec dá robiť reštaurácia len s ambíciou získať Michelina? Však to je čistá prostitúcia!
Mne ide o hosťa a svojich zamestnancov. Myslím si, že ani jediná Michelin hviezda nerozjasní tvár tak, ako príjemná obsluha. Ako jeden nadupáný prirodzený charizmatický človek. Ja osobne nechcem mať vo FOU ZOO čašníkov. Ja si želám mať vo FOU ZOO sprievodcov. Sprievodcov emóciami. Ak by som sa snažil o získanie „Michelinky“, mohlo by mi to vytlačiť iné veci z hlavy. A to by som už nebol ja. Ja netvrdím, že by som hviezdičku maličkú neprijal. Ale ak to má prísť, tak nech to príde za radosť a príjemné pocity, ktoré odovzdávame vo FOU ZOO ľudom. Ak to má prísť tak nech to príde za zasväcovanie čašníkov do tajov predaja. Ak to má prísť, tak nech to príde za vdýchnutie pocitu, že chodiť do práce je zábava. Ak to má prísť, tak nech to príde za vytváranie momentov šťastia, keď sa v jednej mikro sekunde spoja všetky časti mozaiky a reštaurácia proste hosťovi zašlape. Ak to má prísť, tak nech to príde za príjemnú vravu, ktorá sa nesie spoločne s inštrumentálnou Lounge music, ktorá je našou neoddeliteľnou súčasťou. Nech to príde za nové jedlá, ktoré neustále pripravujeme.
Pocit, ktorý prechádza cez naších hostí, proste nabíja FOU ZOO a FOU ZOO dnes nabil aj Peter. Pri rozhovore s ním mi to všetko krásne doklaplo. Už dávnejšie som si uvedomil, že ak by som robil klasickú reštauráciu bez emócií, tak by som tam určite nevydržal. To by bola obrovká nuda. Iskra z ľudí – tak to je môj zdroj energie. Sú spokojní. Čistá satisfakcia. Ale aby ste boli v obraze, sú tu aj momenty, keď to nie je med lízať. Ako sa hovorí u nás, pri jin býva jang.
Veľmi ma teší, keď vidím vo FOU ZOO šťastných Japoncov. Je to pre mňa určitá podsta a aj kľudne odmena. Nie je to sranda, že Japonci si na Slovensku pochutnávajú na predjedle, ktoré spravil Ichiro Kubota – Japonský sushi majster? Však to je normálna prča!!
Tak pri tomto momente, ale aj pri stretnutí kamoša, ktorý ide práve na toaletu, mi doklapne, že život je krásny a treba ho žiť.
Musím už končiť, lebo fešáci z marketingu mi dávali trošku kapky, že píšem dlho. 
Ľubo Blaho
