Kam človek môže zájsť a predbehnúť všetkých, ak sa neponáhľa.
NOMA - aktuálne najlepšia reštaurácia sveta (podľa najprestížnejšieho hodnotenia S.PELLEGRINO).
Prirovnal by som ju k spokojnému tvorcovi, ktorý presne vie, čo chce a akceptuje všetko, čo ho na ceste môže stretnúť. Takto vnímam vyrovnaného stvoriteľa škandinávskeho konceptu, ktorým René Redzepi určite je. Nevnímam ho tak preto, že keď mi v krátkosti hovoril o Nome, tak pôsobil veľmi príjemne a uvoľnene i napriek tomu, že som ho vytrhol zo stretnutia s bankármi. Vnímam ho tak, pretože podľa mňa je tvorca, ktorý presne vie, čo tvorí a aký to bude mať odraz na vnemy a pocity jeho hostí.
Vážne neviem odkiaľ vykopal ohromnú kopu empatie, ktorú neskôr dostal do ľudí. V tejto vete je viacero neznámych, ale výsledok je jasne čitateľný. Už pri vchode, keď sme sa fotili na pamiatku, vybehol za nami jeden mladík z personálu a ochotne si nás staval a my sme mu vďačne pózovali. To pravé a orechové sa ale začalo až vo vnútri. Tak detailne premyslený koncept som ešte nezažil. Pri každom chode som zažíval emócie podobné tým, aké zažívam pri dobrých správach alebo prijemných gastro prekvapeniach. Proste všetkých tých vnemov, ktoré patria do oddelenia dobra.
Prvý krát sa mi podlomili kolená už v prvom kole. Nenápadná ozdoba na stole, ktorú každý z nás pokladal za stredne vydarenú dánsku ikebanu, sa po chvíli iba tak pomyselným čarovným šibnutím prútika premenila na prvý chod. Medzi konárikmi z dreva boli nádherne zakomponované vetvičky upečené z chrumkavého cesta s kúskami sušených borievkových lístkov. Na tento moment sa začalo v presnom rytme napájať jedno prekvapenie za druhým. Celý chuťový ohňostroj vrcholil so snehuliačikom, ktorý bol zmenšenou kópiou snehuliakov, ktorých sme stavali v detstve. Tento NOMA snehuliak bol posadený na malom snežnom kopci uprostred taniera. Medzi prvým a posledným chodom boli neskutočné chute, nápady, kombinácie textúr rôznych bylín, drievok, kríkov, machov, kvetov. Proste všetko, čo v Nome bolo na jedenie, bolo nazbierané a ulovené v Dánsku alebo na priľahlých ostrovoch.
Nechcem však písať iba o jedle. Ak by sa na povrch nedostala z môjho pohľadu dôležitejšia informácia, bolo by mi to ľúto. René Redzepi to má proste dobre zrátané. Jednoducho pochopil, že čašník nikdy nebude mať v sebe takú silnú výpovednú hodnotu voči jedlu, ako ju má kuchár. V Nome vás síce obslúžia čašníci, ale vždy príde kuchár s nejakým malým kastrólom alebo panvičkou, v ktorej si nesie svetlicu na odpálenie ďalšieho chodu. Posunie vaše vnemy k intenzite zážitku niekde o pár stupňov. Napríklad do polohy jemne otvorených úst a žiarivých očí.
